Evanjelium učenia, fólio 118v z GIM Syn. 262, zachováva prechod medzi dvoma homiletickými jednotkami v rámci Evanjelia učenia, ktoré sa spájajú s Konštantínom Preslavským. Horná časť ľavého stĺpca uzatvára predchádzajúci prejav doxológiou. Pod ním cinabarit náhle mení hierarchiu strany: rubrika pripisuje nasledujúci výklad Jánovi Zlatoústemu a zväčšený ornament Б začína oslovením Братие – „Bratia“. Výzdoba, hoci je materiálne skromná, napriek tomu zaberá dostatok písaného poľa na to, aby zmenila pohyb textu po fóliu.
Rukopis patrí do synodálnej zbierky Štátneho historického múzea v Moskve. Staršie katalógové informácie, ktoré sprevádzajú fólio, datujú kódex do konca dvanásteho alebo začiatku trinásteho storočia a predbežne ho spájajú s Vladimírom alebo Rostovom. Táto chronológia bola podstatne prehodnotená. Súčasný múzejný katalóg zaraďuje Syn. 262 do prvej štvrtiny dvanásteho storočia , pričom miesto jeho vzniku je širšie uvedené ako Staroveká Rus. Paleografická štúdia Romana Krivka rozoberá ešte staršie datovanie navrhované na základe paleografickej a lingvistickej analýzy, okolo konca jedenásteho alebo začiatku dvanásteho storočia. Tento rozpor si zaslúži zachovanie, pretože zaznamenáva skutočný posun vo vedeckom hodnotení tohto dôležitého svedka raného východoslovanského pôvodu.
Konštantínovo Učiace evanjelium, zostavené v Bulharsku koncom deviateho storočia, obsahuje päťdesiatjeden homiletických textov usporiadaných pre nedeľné evanjeliové čítania cirkevného roka. Veľká časť ich exegetického materiálu pochádza z gréckych novozákonných katén a patristických komentárov, zatiaľ čo výsledná slovanská zbierka si vyvinula vlastnú homiletickú štruktúru prostredníctvom úvodov, interpretácie a záverečnej exhortácie. Syn. 262, najstarší dochovaný kompletný svedectvo diela, má preto mimoriadny význam pre starobulharskú textovú históriu a prenos raného cyrilického písma.
Evanjelický list 118v a cinabaritná iniciála Б
Dispozícia listu Učiaceho evanjelia Folio 118v je daná jeho dvojstĺpcovým písmom ustav . Tmavohnedo-čierne písmo zaberá na pergamene pomerne úzke zvislé polia, písmená sú od seba jasne oddelené, aj keď sú jednotlivé slová len slabo rozlíšiteľné. Medzi materiálmi použitými v kódexe je v súčasnom katalógu múzea zaznamenaný železno-žalkový atrament a cinabarit a ich vizuálny kontrast je na tomto liste obzvlášť pôsobivý. Hlavný text zostarol a smerom k teplej hnedočiernej farbe, zatiaľ čo rubrikácia si zachováva hustú červenú tonalitu.
Formálny cyrilický ustav štruktúruje stránku prostredníctvom zvislých, zámerne členených tvarov písmen. Väčšina znakov zostáva v pomerne pravidelnom vertikálnom module, hoci ich šírka sa mení podľa tvaru, čo dáva riadkom rytmus, ktorý je disciplinovaný bez toho, aby sa stal mechanicky rovnomerným. Vzostupné a zostupné prvky sú zdržanlivé. Zakrivené tvary sa nachádzajú vedľa silne priamočiarych, zatiaľ čo široké pero vytvára pevné zakončenia a malé zmeny v hrúbke ťahu. Skrátené posvätné mená sa objavujú pod titlou, čo je kompaktná pisárska konvencia, ktorá šetrí miesto a zároveň rozlišuje často sa opakujúcu teologickú slovnú zásobu. Na písanej ploche zostávajú verbálny text a malé paleografické signály vizuálne prepojené.
Blízko stredu ľavého stĺpca sa objavuje výraznejšia hierarchia. Predchádzajúca homília sa končí formulou vzývajúcou „milosť a lásku k ľudstvu nášho Pána Ježiša Krista“, po ktorej nasleduje známa doxológia a Amen . Červená rubrika potom začína ТОГОЖДЕ , „toho istého“, a označuje to, čo nasleduje, ako výklad pripisovaný Zlatoústemu. Číslica v záhlaví označuje šestnáste evanjeliové čítanie, po ktorom nasleduje skrátený odkaz na Matúša. Veľká časť redakčnej práce, ktorú by moderná kniha priradila medzerám, typografii alebo samostatnému nadpisu, je tu vykonaná zmenou z tmavého atramentu na cinabarit.
Pod rubrikou sa nachádza iniciála Б. Starší rukopisný katalóg charakterizuje iniciály kódexu ako „starobyzantské“ štýly, vyhotovené v cinabarite. Na fólii 118v je písmeno skôr ornamentálnou iniciálou než historickou: nie je v ňom zapustená žiadna ľudská ani zvieracia postava. Vysoký červený obrys určuje základný cyrilický tvar, jeho vnútro a vyčnievajúce krivky sú spracované do slučkového, prepleteného ornamentu. Niektoré ťahy sa otáčajú späť do seba; iné tvoria malé uzlovité priehradky. Lineárna výzdoba závisí skôr od kontrastu medzi červenou čiarou a holým pergamenom než od polychrómovanej výplne.
Jeho mierka je dôležitá. Zaberá niekoľko riadkov a zaberá veľkú časť zostávajúcej dolnej časti ľavého stĺpca. Vedľa neho možno umiestniť iba čierne písmená, ktoré dopĺňajú slovo Братие a úvodné slová nového diskurzu, a potom text pokračuje v hornej časti pravého stĺpca. Písmeno sa teda priamo podieľa na architektúre stránky, označuje začiatok a prerušuje pravidelný blok úvodu a zároveň určuje rozloženie nasledujúcich slov.
Zachovaná textová postupnosť túto funkciu obzvlášť jasne objasňuje. Pred rubrikou záverečná pasáž nabáda poslucháčov, aby sa odvrátili od „prefíkanej líšky“ a hľadali Božiu slávu. Predchádzajúci kontext identifikuje základnú tému ako márnivosť: pokušenie praktizovať pôst, modlitbu, almužnu alebo poslušnosť pre ľudské uznanie. Nová časť potom mení smer. Jej úvod Братие да видимъ („Bratia, uvažujme“) uvádza biblický citát a upriamuje pozornosť na žalm, ktorý sa pýta, kto môže prebývať v Božom príbytku (Žalm 14:1–3 LXX; Žalm 15:1–3 v mnohých moderných anglických Bibliách). Úplný diplomatický prepis Syn. 262 potvrdzuje rozdelenie viditeľné na fólii a zachováva pokračovanie v stĺpcoch 118c a 118d.
Citovaná pasáž je Žalm 14:1–3 podľa číslovania Septuaginty, čo zodpovedá Žalmu 15:1–3 v číslovaní známom z mnohých moderných anglických Biblií. Spravodlivý človek kráča bezúhonne, koná spravodlivo, hovorí pravdu a nerobí zle blížnemu (Žalm 14:1–3 LXX). Rukopis vizuálne neizoluje biblický citát úvodzovkami. Jeho autorita vyplýva z úvodného znenia a kontinuity textu ústavy , čo je usporiadanie prirodzené pre stredoveké homiletické knihy, v ktorých citácia a komentár pravidelne zaberajú to isté grafické pole.
Voľný preklad Folia 118v
„...táto prefíkaná líška. Milujme len Božiu slávu, aby sme dosiahli priaznivý súd a tešili sa z večných požehnaní skrze milosť a lásku k ľudstvu nášho Pána Ježiša Krista, ktorému nech je sláva teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.“
Toho istého Jána Zlatoústeho. Výklad šestnásteho čítania z Matúšovho evanjelia.
Bratia, zamyslime sa nad tým, čo hovorí príslušný žalm: „Pane, kto bude bývať v tvojom príbytku? Kto bude bývať na tvojom svätom vrchu? Ten, kto chodí bezúhonne a koná spravodlivo, kto hovorí pravdu vo svojom srdci, kto neklame svojím jazykom a nerobí zle svojmu blížnemu“ (Žalm 14:1–3 LXX; Žalm 15:1–3).
Vskutku, ten, kto žije v spravodlivosti, zachováva Jeho prikázania a robí ich plodnými, bude bývať v Jeho príbytku; kto ich skrýva a zakrýva, bude vyvrhnutý.“
Preklad sa riadi kompletným textom zachovaným v stĺpcoch 118c–118d vrátane záveru preneseného z predchádzajúcej rozpravy, cinabaritnej rubriky a začiatku novozavedeného výkladu. Historicko-jazykový korpus Univerzity v Sofii nezávisle zaznamenáva rovnaké rozdelenie stĺpcov a znenie vo svojom prepise Syn. 262.
Folio 118v je z paleografického hľadiska cenné aj bez ohľadu na slávnu miniatúru pravítka na iných miestach kódexu. Bežná pisárska prax je s nezvyčajnou jasnosťou odhalená v odmeranom ustave , posvätných skrátených tvaroch pod titulom, cinabaritnej rubrikácii a ornamentálnej iniciále, ktorej rozmery priamo regulujú písaný priestor. Inde v Syn. 262 neskoršie dodatky a záznamy o vlastníctve sledujú veľmi odlišnú históriu vrátane darovania rukopisu patriarchom Nikonom kláštoru Nového Jeruzalema v roku 1661 a jeho konečného uloženia v Štátnom historickom múzeu od roku 1920.
(Preklad upravil E. Wilson.)