Panagia Nikopoios v kostole Panagia Drosiani, neďaleko dediny Moni na Naxose, patrí k jednému z najpozoruhodnejších zachovaných súborov raného byzantského monumentálneho maliarstva. Postava, ktorá sa vo všeobecnosti datuje do siedmeho storočia, a niektorí odborníci konkrétnejšie do jeho druhej polovice, zaberá severnú konchu kostola. Maliar nie je známy. To, čo zostalo, hoci je silne poškodené, si zachováva umelecký jazyk nezvyčajnej kultivovanosti pre malú kykladskú pamiatku: slávnostnú frontalitu Bohorodičky zmierňuje tvár, ktorej modelácia stále nesie vzdialenú klasicistickú jemnosť. V rámci širšieho programu zo siedmeho storočia v Drosiani sa objavuje Nanebovstúpenie Pána v apside svätyne, výnimočné dvojité zobrazenie Krista v kupole a skorý Deisis pod Nikopoios.
Zachovaná tvár dominuje nástennej maľbe. Je oválna a orámovaná tmavými zvyškami maforiónu; veľké oči sú výrazne definované, obočie jemne klenuté, nos úzky a predĺžený, ústa malé. Cez líca a čelo prechádzajú okrové telové odtiene červenkastými a svetlejšími pasážami bez výraznej fragmentácie formy známej z oveľa neskoršej byzantskej maľby. Veľa zmizlo. Oder, strata pigmentu, odkrytá omietka: tieto prvky prerušujú krk, odevy a okolité pole, zatiaľ čo zachované oblasti tlmenej sivomodrej a teplej červenej odhaľujú iba časti pôvodného chromatického usporiadania. Uprostred poškodeného maľovaného povrchu zostáva priamy pohľad pozoruhodne súdržný.
Panagia Nikopoios a ranobyzantský program v Drosiani
Ikonografická identifikácia ako Panagia Nikopoios , titul konvenčne spájaný s Pannou Máriou ako „Nositeľkou víťazstva“, sa opiera skôr o väčšiu kompozíciu než len o zachovaný fragment tváre. V tomto type je Bohorodička zobrazená frontálne, držiac pred prsiami medailón s Kristom. V Drosiani tvorí kompozícia hornú časť severnej lastúry nad päťfigúrnou Deisis. Umiestnenie je obzvlášť dôležité, pretože obraz patrí do starostlivo navrhnutého ikonografického programu a nie do izolovaného votívneho zobrazenia. Oficiálny pamiatkový záznam tiež identifikuje severnú lastúru s Panagiou Nikopoios a Deisis, pričom poznamenáva, že najstaršie maľby kostola patria do siedmeho storočia.
Jeho umelecký charakter si zaslúži pozornosť okrem nezvyčajnej ikonografie. Tvár má takmer portrétnu bezprostrednosť: oči sú zväčšené, no zostávajú organicky zasadené do tvárovej štruktúry, líca si zachovávajú šírku a kontúra čeľuste klesá bez extrémneho zoslabenia, aké sa vyskytuje u mnohých neskorších posvätných postáv. Tmavé linky okolo očí a obočia vytvárajú hlavnú štruktúru; farba v nej pôsobí tichšie. Pod nahromadenými stratami je stále možné rozpoznať vzťah medzi teplými tónmi pleti a chladnejšími pasážami okolo hlavy. Kompozícia, zdržanlivá vo svojej priestorovej konštrukcii, závisí predovšetkým od frontality.
Vďaka týmto vlastnostiam sa maľby zaradili do zložitého umeleckého sveta siedmeho storočia, keď boli k dispozícii neskoroantické spôsoby modelovania popri čoraz abstraktnejších prístupoch k sakrálnemu zobrazeniu. Nikolaos Gkioles vo svojej štúdii z roku 1999 o najstarších Drosianiho maľbách ich zaradil do druhej polovice storočia a zdôraznil ich silné helenistické alebo klasicizujúce reminiscencie. Ikonografický program tiež spojil s kristologickými kontroverziami daného obdobia, najmä s tými, ktoré predchádzali Šiestemu ekumenickému koncilu v rokoch 680 – 681. Historický argument presahuje rámec toho, čo možno vyčítať len z Nikopoia, hoci je dôležitý pre pochopenie toho, prečo Drosiani priťahuje trvalú vedeckú pozornosť.
V kostole sa preto Panna Mária podieľa na teologickom a obrazovom prostredí s nezvyčajnou hustotou. Dvojitý obraz Krista v kupole, Nanebovstúpenie, Deisis a Nikopoios prinášajú niekoľko formulácií kristologickej symboliky do tesnej architektonickej blízkosti. Zachovaná maľba, ktorá predchádzala ikonoklastickej kríze, má tiež výnimočný dokumentárny význam pre históriu byzantských zobrazení Bohorodičky. Veľmi málo monumentálnych malieb porovnateľného dátumu sa zachovalo s podstatne zrozumiteľným pôvodným cirkevným kontextom.
Čas výrazne zmenil obraz. Veľké plochy vybledli, boli rozbité alebo takmer nečitateľné a teplé pozadie teraz miestami splýva s odkrytou omietkou. Tvár sa tomuto rozpadu úspešnejšie bránila. Jej pevný pohľad, široké modelovanie a zachované lineárne akcenty zachovávajú niečo z pôvodnej maliarovej koncepcie, zatiaľ čo nerovný povrch robí dlhú materiálnu históriu Drosianiho neoddeliteľnou od obrazu, ktorý teraz vidíme. Prostredníctvom tejto poškodenej posvätnej postavy zostáva raná byzantská monumentálna maľba na ostrovoch v Egejskom mori dostupná na priame skúmanie, jej materiálny povrch nesie straty nahromadené počas stáročí.
(Preklad upravil A. Williams.)