Giuseppe Abbati namaľoval v roku 1863 v Castiglioncello obraz Krajina , v ktorom premenil skromný úsek toskánskej krajiny na pozoruhodne koncentrovanú štúdiu svetla, farby a priestorového rytmu. Obraz, vyhotovený olejom na doske s rozmermi iba 10 × 30 cm, patrí do zbierky Galleria dell'Arte Moderna v Palazzo Pitti vo Florencii. Nezvyčajne predĺžený podklad okamžite podmieňuje obraz: krajina sa rozprestiera do strán, stromy prerušujú strednú vzdialenosť, bledá obloha sa jemne dotýka horného okraja.
V popredí Abbati vytvára rozsiahle okrové pole s veľmi malým množstvom popisných prvkov. Malé variácie tónov narúšajú jeho povrch, no žiadna postava ani anekdotický motív neprerušuje otvorenosť. Smerom k tmavej vegetácii za ňou sa oko následne upiera, sleduje dlhý pás zeme, kým nenarazí na rad stromov usporiadaných takmer ako izolované masy. Niektoré sú nízke a kompaktné; iné sa prudko týčia, najmä hustá skupina mierne napravo od stredu. Medzi ich kmeňmi a korunami úzke intervaly odhaľujú ďalšie pásy obrábanej pôdy a vzdialené kopce.
Krajinka patrí do rokov, v ktorých bol Abbati úzko spojený s Macchiaioli, skupinou maliarov pôsobiacich v okolí Florencie, ktorých experimenty s tónovými vzťahmi, pozorovaním v exteriéri a silne definovanými oblasťami svetla a tieňa zohrali dôležitú úlohu v talianskej maľbe 19. storočia. Castiglioncello na toskánskom pobreží sa stalo jedným z ich hlavných pracovísk v 60. rokoch 19. storočia a prilákalo Abbatiho spolu s umelcami vrátane Giovanniho Fattoriho a Odoarda Borraniho. Abbati, jeden z mladších členov kruhu, bol obzvlášť citlivý na jasné svetlo a zdržanlivé odtiene tejto oblasti.
To, čo dáva dielu Krajina v Castiglioncello jeho osobitnú silu, je extrémna hospodárnosť, s akou bol organizovaný viditeľný svet. Vidiek zostáva rozpoznateľný, no jeho formy sú zhutnené do širokých zón: teplá zem, žltá vegetácia, tmavé lístie, vzdialené modrošedé hrebene, bledá obloha. Na pozadí rozsiahleho popredia každý strom nadobúda nezvyčajnú vizuálnu váhu. Abbati vytvára ich koruny ako kompaktné siluety, ktorých nepravidelné okraje si zachovávajú charakter živej vegetácie bez toho, aby sa rozpúšťali v botanických detailoch.
Obzvlášť dôležitý je vzťah medzi týmito tmavými formami a slnkom osvetleným poľom. Veľký zaoblený strom blízko stredu stojí na úzkom kmeni, jeho zatienená koruna sa takmer oddeľuje od svetlejšej krajiny. Ďalej vpravo sa niekoľko stromov prekrýva do hustejšieho vertikálneho zoskupenia. Ich lístie stúpa a klesá nerovnomerne, čím narúša inak výraznú horizontálnosť obrazu, zatiaľ čo tri štíhle kmene zostupujú z masy k zemi. Za nimi sa tiahne jasnejší pás žltého porastu, ktorý smeruje pohľad k pravej strane.
Krajina v Castiglioncello: Svetlo, hmota a toskánsky priestor
Toto zameranie sa na tonálne hmoty úzko zodpovedá umeleckým skúmaniam spojeným s Macchiaioli. Ich prístup kládol značný dôraz na vzťahy medzi osvetlením a objemom a povzbudzoval maliarov, aby zjednodušili pozorovanú krajinu do súvislých oblastí svetla a tmy. Priame pozorovanie prírody a štúdium svetla na pevných formách, ako ich opisujú galérie Uffizi, stoja v centre tejto obrazovej kultúry, ktorá sa čiastočne vyvinula v opozícii voči konvenčnej akademickej praxi. Na Abbatiho malej obrazovej doske sa tento princíp stáva takmer nezvyčajne jasným: lístie získava hmotu z tmy, pole zo svietivosti, vzdialené kopce zo svojho chladnejšieho a jemnejšieho tónového rozsahu.
Farebnosť je medzitým držaná v úzkom registri. Hnedé, tlmené žlté a olivové tóny dominujú zemi a vegetácii, s hlbšími hnedočiernymi akcentmi sústredenými v stromoch. Nad nimi sa vzdialená krajina mení na tlmenú sivomodrú. Obloha nesie teplé béžové a krémové tóny, ktorých tenké variácie naznačujú atmosférické svetlo bez prepracovaných oblačných formácií. Teplo sa rozprestiera takmer po celom paneli. Iba odľahlé kopce prinášajú chladnejší interval, dostatočný na to, aby sa za silne definovaným stredom vytvoril ústup.
Na takejto úzkej horizontálnej ploche sa kompozícia stáva cvičením v odmeraných intervaloch. Abbati sa vyhýba dominantnému centrálnemu motívu. Namiesto toho sa vizuálna pozornosť presúva z jednej tmavej masy stromov na druhú: zhluk vľavo, zaoblené tvary bližšie k stredu, vyššia vegetácia za nimi a potom oddelené zoskupenia blízko pravého okraja. Prázdna krajina je rovnako dôležitá ako lístie. Dlhé úseky okrovej farby umožňujú oku oddýchnuť si pred ďalšou koncentráciou tmavej farby.
Dlhý horizontálny formát
Vzdialené kopce tento laterálny pohyb zosilňujú. Ich kontúry ticho prechádzajú za stromami, zjemnené atmosférou a redukované na prekrývajúce sa pásy. Hĺbka sa prejavuje tónovou gradáciou a prekrývaním bez dôraznej perspektívnej konštrukcie. Blízko zeme, stromy v strede vzdialenosti, vzdialené hrebene, obloha: štyri široké priestorové zóny, každá z nich je jasne čitateľná napriek mimoriadne malej výške panelu.
Krajina, v ktorej sa takéto výskumy mohli priamo vykonávať, sa Castiglioncello ponúkala Abbatimu a jeho spoločníkom. Lokalita sa v 60. rokoch 19. storočia úzko spájala s podskupinou Macchiaioli a Abbatiho pohľady z tejto oblasti zaujímajú v tomto vývoji dôležité miesto. Jeho pozornosť zostala upriamená na bežný terén – polia, stromy, pobrežnú krajinu – a na meniace sa vzťahy medzi nimi vytvárané denným svetlom.
Panel z roku 1863, ktorý má malé fyzické rozmery, má neočakávanú šírku. Takmer prázdne popredie dodáva krajine odstup; izolované stromy určujú mieru a rytmus; tlmená paleta spája jednotlivé zóny dohromady. Dokonca aj štetcová kresba zostáva podriadená väčšej organizácii pohľadu, zužuje sa v tmavom lístí a tichšie sa rozprestiera cez otvorené pole. Pozdĺž spodnej plochy zostávajú v okrovej ploche viditeľné drobné nepravidelné dotyky, drobné prerušenia vo vnútri inak pozoruhodne priestranného kusu maľovanej zeme.
(Preklad upravil D. Manou.)