Zachovaná časť byzantského templónového epistýlu z dvanásteho storočia, ktorá sa teraz nachádza v Štátnom múzeu Ermitáž v Petrohrade, zachováva troch stojacich svätcov pod súvislou sekvenciou pozlátených oblúkov. Fragment, datovaný do prvej polovice storočia a pravdepodobne spojený s konštantínopolskou dielňou, patril k dlhšiemu maľovanému súboru spojenému s Veľkým Deisis. Jeho maliar nie je známy. V zachovanej časti sú postavy identifikované ako apoštol Filip, svätý Teodor a svätý Demetrius, čo je sekvencia, ktorá spája apoštola s dvoma najznámejšími vojenskými svätcami byzantského umenia.
Zlato dominuje objektu, ale nie rovnomerne. Pozadie, svätožiary a architektonický ornament tvoria svetelné pole, ktorého súčasný vzhľad je narušený oderom, stratou farby a oblasťami, kde sa povrch stenčil. Na jeho pozadí zostávajú traja svätci pozoruhodne odlišní. Filip, mladý a bez brady, má na sebe bledý plášť cez tmavý odev; Teodor v strede má bradu a je oblečený v bohato vzorovanom vojenskom odeve; Demetrius sa objavuje v brnení pod žiarivo červeným plášťom, v pravej ruke drží kopiju a na ľavej ruke nesie okrúhly štít. Ich rozdiely vo veku, odeve a vlastnostiach sú výrazné, no opakované oblúky a takmer rovnaký rozsah ich spájajú do jednej usporiadanej liturgickej postupnosti.
Byzantský templónsky epištýl a Veľká Deesis
Architektonický rámec je základom spôsobu, akým je fragment čítaný. Každý svätec zaberá samostatný klenutý priestor, oddelený úzkymi zvislými podperami, zatiaľ čo vyvýšené rastlinné tvary sa rozprestierajú nad a okolo oblúkov. Ornament evokuje vyrezávanú architektonickú výzdobu bez toho, aby vytváral hlbokú priestorovú recesiu. Postavy, rám, zlatý podklad: tieto prvky sú vrstvené po povrchu, ale zostávajú vizuálne blízko pri sebe. Výsledkom je plytký, vysoko kontrolovaný obrazový priestor, v ktorom sa zdá, že svätci patria súčasne do odlišných priestorov a do jedného súvislého posvätného registra.
Vľavo je Filip najtichšou postavou. Jeho hladká, mladistvá tvár, husté tmavé vlasy a svetlý plášť ho okamžite odlišujú od svätých v brnení vedľa neho a táto pokojná apoštolská prítomnosť už pôsobí ako vizuálna protiváha k hustým vojenským textúram, ktoré nasledujú. Maliar sa nespoliehal na dramatický pohyb: jeho ruky sú vysunuté vpred v zdržanlivom geste, zatiaľ čo dlhé bledé záhyby plášťa padajú v širokých, lineárnych pasážach. Postava zostáva úzka a vzpriamená, jej frontalitu zjemňuje len mierne rozloženie rúk.
V strede arkády nesie najsilnejší vizuálny dôraz Teodor, ktorý zaberá stredný oblúk fragmentu. Jeho tmavá brada a vlasy obklopujú tvár členitú veľkými očami, úzkym nosom a ostro definovanými kontúrami. Vojenský kostým je pozdĺž jeho trupu vytvorený z opakujúcich sa ornamentálnych vzorov: pásy, malé geometrické jednotky, rady svetlých akcentov, tmavšie časti na ramenách a rukávoch. Bohatosť tejto povrchovej úpravy nerozpúšťa telo pod ňou. Namiesto toho vzorovanie dodáva svätcovi kompaktnú, takmer slávnostnú monumentalitu, ktorú posilňuje jeho frontálny postoj a jeho poloha na centrálnej osi zachovaného fragmentu. Tmavý vertikálny prvok vedľa jeho ľavej strany môže patriť k jeho vojenskej výstroji, hoci zachovaný povrch neumožňuje presnejšiu identifikáciu.
Demetrius zavádza inú farebnú rovnováhu. Červený plášť, ktorý sa široko rozprestiera cez jeho plecia a siaha za brnenie, zvýrazňuje čierno-zlatý a bledo bodkovaný ornament, ktorý definuje kyrys a štít. Pravou rukou drží kopiju; okrúhly štít spočíva na jeho ľavej strane a nesie hustý ozdobný lem. Tieto atribúty ho vizuálne identifikujú ako vojenského svätca ešte predtým, ako sa vezme do úvahy poškodený nápis vedľa svätožiary. Štíhla kopija tiež prelamuje prevahu vertikálnych a zakrivených tvarov a kreslí pevnú uhlopriečku cez pravú priehradku.
Byzantskí vojenskí svätci na templonskom plátne
Párovanie Teodora a Demetria patrí k širšej byzantskej ikonografickej kultúre, v ktorej si vojenskí svätci vytvorili rozpoznateľnú firemnú identitu a ich vystúpenie na templónovom tráme malo širší význam než len vojenský odev. Štúdia Christophera Waltera o svätých bojovníkoch sleduje dôležitosť Demetria a dvoch Teodorov v tomto repertoári a všíma si frekvenciu, s akou boli títo svätci zoskupovaní alebo párovaní v byzantskom náboženskom umení. Takéto zoskupenia umiestňovali dvoch svätých vojakov do usporiadaného spoločenstva svätých príhovorcov prezentovaných pred svätyňou.
Zachované tri postavy by sa však nemali zamieňať s nezávislou deíznou kompozíciou. Veľká deízna kompozícia rozšírila ústrednú skupinu príhovorcov Krista, Bohorodičky a svätého Jána Krstiteľa do väčšej postupnosti apoštolov a svätých, často rozmiestnených pozdĺž templónneho epistýlu. Filip, Teodor a Demetrius by teda obsadili jednu časť oveľa širšieho programu, ktorého stratené centrum ustanovilo teologickú a vizuálnu hierarchiu. To, čo prežilo, je z materiálneho hľadiska fragmentárne, hoci opakovanie, smer a mierka stále umožňujú vysledovať jeho pôvodnú logiku.
Táto funkcia pomáha vysvetliť zdržanlivosť kompozície. Žiadna z troch postáv nekoná v rámci naratívnej epizódy; okrem ornamentálnej arkády ich neobklopuje žiadna krajinná ani architektonická kulisa. Stoja. Ich identity sú vyjadrené fyziognómiou, kostýmom, nápisom a atribútmi a ich umiestnenie premieňa individuálnu svätosť na kolektívny poriadok. V svätyňovej stene takýto rad vytváral prah medzi zhromaždením a bemou, maľovanou hierarchiou umiestnenou bezprostredne nad fyzickým rozdelením cirkevného priestoru.
Zachovaný stav sťažuje rekonštrukciu niektorých aspektov pôvodného povrchu. Straty sú viditeľné najmä v spodných častiach a pozdĺž oblastí pozláteného poľa, zatiaľ čo horný okraj utrpel oder a nerovnomerné opotrebovanie. Napriek tomu zostáva chromatická organizácia silná, pričom farby odlišujú každú postavu – bledá krémová a biela okolo Filipa, sýta hnedá a čierna okolo Teodora, sýta červená okolo Demetria – aj keď opakovaná arkáda a rozsiahle zlato za ňou držia všetky tri v jednom súvislom poli.
To, čo dáva fragmentu jeho špecifický charakter, je práve táto rovnováha medzi individuálnou identitou a sériovou štruktúrou. Svätí sú starostlivo rozlíšení, no nikto nie je izolovaný od rytmu celku. Apoštol, bradatý bojovník, mladý ozbrojený mučeník; tri rôzne vizuálne typy, zosúladené rovnakým merítkom, rovnakou svätožiarou frontalitou, rovnakou pozlátenou architektonickou kadenciou. V prostredí templonu z dvanásteho storočia bola táto kadencia súčasťou funkcie diela: obraz príhovoru organizovaný ako viditeľný poriadok pred svätyňou.
(Preklad upravil M. Taylor.)