Miniatúra Borisa a Michala na fólii 1v Evanjelia učenia Konštantína Presbytera , GIM Syn. 262, patrí do malej a zložitej skupiny obrazov raných slovanských vládcov, ktorých identita, chronológia a vzťah k strateným juhoslovanským prototypom sú stále predmetom diskusií. Rukopis, ktorý sa uchováva v Štátnom historickom múzeu v Moskve, bol v staršom ruskom katalógu dodanom s fóliom datovaný do konca dvanásteho alebo začiatku trinásteho storočia, pričom ako miesto jeho výroby sa predbežne navrhuje Vladimir alebo Rostov. Jeho veľké pergamenové listy nesú formálny cyrilický ustav , zvyčajne usporiadaný v dvoch stĺpcoch, s cinabaritnými iniciálami a nadpismi. Novšia katalogizácia túto chronológiu značne zmenila: múzejný katalóg Štátneho historického múzea priraďuje Syn. 262 do prvej štvrtiny dvanásteho storočia a miesto jeho výroby uvádza širšie ako Starovekú Rus.
Fólio 1v, v kódexe, v ktorom inak dominuje text, predstavuje osamelého vládcu v plnej výške pod polkruhovým architektonickým rámom. Korunovaný a so svätožiarou stojí frontálne, v pravej ruke – ruke, ktorú divák vidí vľavo – drží kríž, zatiaľ čo ľavú ruku má zdvihnutú cez hruď s dlaňou otočenou smerom von. Starší katalóg ho identifikuje ako bulharské knieža Borisa-Michaila, vládcu od roku 852 do roku 889 a panovníka spojeného s pokresťančením Bulharska. Táto identifikácia má rozsiahlu historiografiu. Miniatúra bola tiež interpretovaná ako ruské knieža Boris, syn Vladimíra, ktorého kult sa rozvíjal spolu s kultom Gleba počas jedenásteho storočia.
Boris-Michael Miniature: Obrázok, písmo a pripisovanie
Na veľkom pergamenovom liste zaberá maľovaná miniatúra iba relatívne obmedzenú strednú plochu. Okolo nej zostávajú značné plochy holé a slabá linia je stále rozoznateľná, najmä vpravo a pod maľovaným poľom. Stránka sa preto výrazne líši od husto iluminovaného byzantského rukopisného fólia . V rámci materiálovej šírky pergamenu sa pravítko zdá byť takmer izolované, ohraničené vlastnou ornamentálnou architektúrou, zatiaľ čo škvrny, odreniny, rozptýlené malé straty a iné stopy dlhodobého používania zostávajú viditeľné mimo maľovaného rámu.
Vo vnútri oblúka je vizuálny jazyk slávnostný. Dve úzke podpery sa týčia do zaobleného rámu, ktorý je členený geometrickými pásmi, opakovanými uhlovými tvarmi a malými ornamentálnymi motívmi; nad oblúkom červený kríž označuje stredovú os. Zlaté podklady obklopujú vládcu a prechádzajú cez časti kostýmu a insígnií. Povrchové odreniny a strata farby narušili pôvodnú kontinuitu, najmä na tvári a spodnej časti odevu, kde sú odkryté svetlejšie podkladové oblasti. Aj v tomto poškodenom stave zostáva hlavná hierarchia čitateľná: zlaté podklady, architektonický rám, svätožiara a koruna, husto vzorované slávnostné oblečenie, kríž, ktorý drží vládca.
Postava je riadená frontalitou. Jeho chodidlá vyvolávajú mierne posunutie od vertikálnej osi, no horná časť tela zostáva pevne orientovaná smerom k divákovi. Za korunou sa nachádza nimbus a po oboch stranách hlavy zostupujú príveskové ozdoby. Odevu dominuje sýta červená farba, ktorú pretínajú prepracované kučeravé a lineárne vzory, ktorých hustota dodáva textílii vysoko kovaný, takmer kovový efekt. Perlové lemy, drahokamové detaily a opakujúce sa ornamentálne línie umocňujú dvorský charakter. Ikonografická štúdia Axinie Džurovej podobne opisuje vládcu na zlatom pozadí pod zdobeným oblúkom s krížom v pravej ruke a otvorenou ľavou rukou na hrudi a spája korunu a odev s byzantskou symbolikou panovníka.
Byzantské prepojenie spočíva predovšetkým vo vizuálnej formule. Koruna, svätožiara, zlaté pole, slávnostný odev a hieratická frontalita umiestňujú vládu do posvätného registra, zatiaľ čo kríž dáva vládcovi výslovne kresťanský atribút. Podľa tradičnej interpretácie Borisa a Michala tento atribút nadobúda osobitnú váhu kvôli jeho úlohe pri obrátení Bulharska. Architektonický rámec bol tiež porovnávaný s ornamentálnymi formami spojenými s Preslavom. Bulharská akadémia následne považovala takéto paralely za možný dôkaz, že východoslovanský odpis si zachoval črty zdedené zo skoršieho bulharského rukopisného modelu, čo Džurova podporuje, keď spája kompozíciu s vizuálnou kultúrou vytvorenou okolo Borisa a Simeona.
Neskorší výskum kódexu identifikáciu sťažil. Paleografická a kodikologická práca Eleny Uchanovovej navrhla skorší dátum a kyjevský kontext pre Syn. 262, pričom znovu otvorila možnosť, že postava predstavuje ruského svätca Borisa. Následné výskumy naďalej registrovali konkurenčné chronológie, pričom niektoré štúdie zachovávajú neskoršie datovanie z dvanásteho storočia a múzeum teraz priraďuje kódex do prvej štvrtiny tohto storočia. Do diskusie vstupuje písmo, pisárska organizácia, kodikológia, textový prenos, poškodený maľovaný nápis a ikonografia Borisa a Gleba. Štúdia z roku 2023 dostupná prostredníctvom Hrčaka tiež odráža pretrvávajúci význam rukopisu v debatách o jeho textovom a historickom kontexte.
Textová história Syn. 262 tento problém ešte zhoršuje. Kódex zachováva Učiace evanjelium spojené s Konštantínom Preslavským, dôležité dielo ranej slovanskej kresťanskej literatúry, spolu s ďalším materiálom spojeným s rovnakým literárnym prostredím. Jeho zachovaný východoslovanský odpis nesie jazykové a pisárske dôkazy patriace do kultúrnej histórie širšej ako lokalita, v ktorej bol tento konkrétny rukopis vytvorený. Juhoslovanské textové dedičstvo by preto mohlo koexistovať s východoslovanským kódexom a s obrazovým materiálom, ktorý bol počas kopírovania prenesený, zmenený alebo reinterpretovaný. Miniatúra navyše nemusí patriť do presne tej istej historickej vrstvy ako každá anotácia, ktorá bola okolo nej neskôr napísaná.
V spodnej časti maľovaného rámu sa táto neskoršia recepcia stáva materiálne viditeľnou. Dodaný katalóg zaznamenáva nápis z polo- ustavu z 15. storočia s textom „Борись Глебъ“ , ktorý bol pridaný niekoľko storočí po pôvodnom vytvorení rukopisu. Jeho prítomnosť je dôležitým dôkazom pre neskoršie chápanie obrazu vo východoslovanskom prostredí formovanom kultom Borisa a Gleba. Keďže je však poznámka neskorá, sama o sebe nemôže určiť identitu, ktorú zamýšľal pôvodný iluminátor. Patrí rovnako k histórii interpretácie stránky, ako aj k jej paleografii.
Voľný preklad nápisov
Identifikačné maľované písmo lemujúce hlavu vládcu bolo v akademickej obci interpretované ako:
„Svätý Boris.“
Pod rámom sa nachádza neskoršia poznámka z pätnásteho storočia, ktorá je zaznamenaná v katalógu rukopisov:
„Boris, Gleb.“
Druhé znenie sa v preklade najlepšie zachovalo, pretože v podstate pozostáva z dvoch mien. Malo by sa odlišovať od pôvodného maľovaného označenia vedľa svätožiary. Stretávajú sa tu rôzne momenty z histórie rukopisu: maľovaný nápis patrí ku koncepcii miniatúry, zatiaľ čo spodná poznámka zaznamenáva spôsob, akým oveľa neskorší čitateľ označil alebo spojil obrázok.
Miniatúra Borisa -Michala tak zaujíma nezvyčajné miesto medzi ilumináciou rukopisu, portrétovaním vládcu a prenosom slovanskej kresťanskej kultúry. Jej obrúsené zlaté podklady a prepracovaný červený kostým stále zachovávajú ceremoniálnu logiku kompozície, zatiaľ čo okolitý pergamen nesie fyzické dôkazy o dlhej manipulácii a neskoršej reinterpretácii. Či už je vládca nakoniec identifikovaný ako Boris-Michael Bulharský alebo Boris Ruský, fólio 1v zostáva ústredným bodom debaty, pretože na tom istom liste prežilo niekoľko historických momentov: maľovaný vládca a nápis, pisárska kultúra kódexu, meno z 15. storočia pod rámom.
(Preklad upravil A. Orfanos.)